Ďalší zmysel AKA bosé nohy
Vyzuj sa… vyvetraj ich… precíť to… dávaj si pozor… uži si to!
Čaro ozajstného vyzutia som objavila až túto sezónu (od teplej jari po stále teplú jeseň). Nie úplne, no dosť sa nakazil aj Janči, Kolomanko nemal na výber, tak bol vyzutý tiež a Janko nás úplne bojkotoval a tak udržoval našu rodinu aspoň čiastočne v medziach topánkovej kultúry. Nie sme hipisáci, neuzemňujeme sa a taktiež to nie je prvotné nadšenie z objavenia barefootu (bosá noha)! Téma “Stimulačné podlahové plochy v interiéri” je moja dizertačná práca na doktorandskom štúdiu. Zatiaľ čo prvotné nadšenie by som skôr prirovnala k barefootovému extrémizmu, vedecký prístup k téme ma donútil študovať obe strany mince. Začala som sa stretávať so zástancami bosonožstva a minimalistických topánok, ktoré ponúkajú nohe možnosť pracovať ako by bola bosá (označenie barefoot topánky som prestala používať, lebo ak mám raz topánku, nie som bosá!) Tak isto som sa však stretávala s fyzioterapeutami a čítala články, ktoré sa na vec pozerali skepticky. Po troch rokoch zaoberania sa touto témou a po prehĺbení môjho pochopenia v danej problematike mám jasno čo robím a prečo to robím. A tento článok je venovaný Vám (tých čo nás poznajú, aj tých, čo nás nikdy nestretli), aby ste chápali, prečo sme tak často bosí… a možno Vás aj motivuje, skúsiť to tiež
S barefootom sme sa prvýkrát stretli ako rodičia stojaci pred otázkou, čo obuť svojmu dieťaťu, ktoré začína chodiť. Myšlienka, že noha je dokonalá a ak má slobodu pracuje tak ako má sa nám páčila viac ako korekcia nožičky pevne ustálenej na “správnom”mieste v ortopedickej obuvi. Byť ale rodičmi čo vodu kážu a víno pijú sme nechceli. Vyzuť sa úplne nepripadalo do úvahy (ani neviem prečo). Tak ku nám prikvitli prvé minimalistické topánky. Naše nadšenie zo skvelej ohybnosti, mäkkosti, voľnosti pohybu a miesta na prsty skoro vystriedala únava, bolesti piet a bedier. Teraz viem, že problém bol v našom prístupe. Zmenili sme síce obuv, no nezmenili sme štýl chôdze. Po pár týždňoch sme absolvovali kurz, kde nás učili ako vedome kráčať a najmä ako sa chodí naboso alebo v minimalistických topánkach.
Postupne som pokračovala v študovaní rôznych štúdií a dostupných materiálov. Absolvovala som výskumnú cestu v Taliansku, Rakúsku a Nemecku a konzultovala chôdzu naboso v exteriéri a v interiéri s pohybovým trénerom, fyziatričkou a fyzioterapeutom, neurológom, dizajnérom five fingers a s množstvom nadšencov i odporcov tejto aktivity. Počas tohto obdobia (som okrem odrodenia ďalšieho potomka :)) stále chodila v minimalistických topánkach. Správna vedomá chôdza sa mi však nechcela vryť pod kožu a pri menšom nesústredení sa alebo ponáhľaní som mala tendenciu skĺznuť k chôdzi s tvrdým nárazom na pätu. Toto sa však nedialo, keď som bola vonku bosá. Stimulácie zo zeme mi nedovolili dopadať tvrdo a chodidlo sa prirodzene prispôsobovalo prekážkam. Množstvo informácií prúdiacich z chodidiel nielenže vytláčali myšlienky z hlavy ale naozaj ma nútili sa sústrediť na prítomnosť a vedomú chôdzu. Odrazu som bola schopná chodiť správne. A tak som sa vyzúvala stále častejšie. Zo začiatku som mala sandále so sebou, že keby bolo treba… a oni treba neboli…ani na námestí v Bystrici, ani po meste v Bratislave a ani v preplnených Benátkach. Za celú sezónu som nestúpila na sklo, neporezala si chodidlo, neurobila žiadne zranenie. Asi 2 krát ma pichla včela na lúke a pár krát som zakopla – no nič vážnejšie sa nestalo. Za volantom som mala pocit, akoby som konečne precítila auto. Proste som objavila ďalší zmysel, ktorý dopĺňa informácie o mojom okolí a zároveň prirodzene koriguje moju chôdzu.
Pri deťoch, ktoré ešte nie sú schopné vlastných rozhodnutí a neodvrávajú ani v prípade, že majú na nohách niečo malé a nepohodlné je výber správnej obuvi a podpora bosonožstva neskutočne dôležitá. Detská nožička je plastická a do ôsmych rokov sa formuje. Nesprávnou obuvou môžeme dieťaťu zarobiť na neskoršie problémy nielen s chodidlami ale aj krížami či zlým držaním tela. Keď sa najbližšie vo vašom okolí vyzuje nejaké dieťa, nezastavte ho hneď na začiatku a nechajte ho trochu potrénovať svalstvo a užiť si informácie, ktoré zaplavia jeho hlavičku.
Ľudia sa na mňa pozerajú, tí odvážnejší sa pýtajú a deti ukazujú prstom, ale to je úplne v poriadku. Používam svoje nohy tak ako som sa narodila, nemám problémy s krížami, upravila som si držanie tela a znížila otrasy, ktoré moje telo prijíma pri každom kroku. Postupne sa snažím vsugerovať si nový štýl pohybu a spracovať všetky tie zaujímavé informácie prichádzajúce z chodidiel. Možno sa raz prepracujem k chôdzi naboso aj v chladnejších mesiacoch, no teraz som sa už obula. A hoci moje topánky spĺňajú predpoklady na prácu nôh ako by boli bosé (minimalistické topánky), je to obrovský rozdiel. Už tie 3 mm na podrážke dávajú človeku možnosť zabudnúť na prirodzené stimulácie na zemi a skĺzavať k starému štýlu chôdze.
Topánky však neodsudzujem a myslím si, že majú svoje opodstatnenie. Vo väčšine prípadov je však bežná obuv nevhodná a slúži najmä ako estetický doplnok a nie ako ochrana podporujúca prácu nohy. Je mnoho situácií, kde je lepšie byť obutý- na stavbe, v chlade, na rozpálenom betóne, na veľmi znečistených miestach, na tvrdých skosených steblách trávy, ostrých kameňoch… no je ich oveľa menej, než by ste si mohli myslieť. Stačí len počúvať svoje telo a najmä svoje chodidlá.
A prečo sa snažím aplikovať stimulačné prvky do interiéru, keď ich je vonku tak veľa? No lebo väčšina ľudí má celý deň nohu v topánke a domáci interiér je posledný raj bosonožstva. Nanešťastie väčšina interiérov nemá žiadne stimulácie či prekážky a teda noha nemá dôvod našľapovať jemne a dávať si pozor. Dôsledkom potom je, že veľa ľudí doma dupe z dôvodu ponechania si svojho topánkového štýlu chôdze. Fyziatri odporúčajú papuče na rovných a tvrdých domácich povrchoch a vlastne ich odporúčaniam aj rozumiem. Na druhú stranu s nimi nesúhlasím a myslím, že lepším riešením je hľadanie zaujímavých povrchov, ktoré ozvláštnia naše interiéry a stimulujú chodidlá k správnemu používaniu a rozcvičia ich.
Celoživotné nosenie topánok sa však nedá hodiť len tak za hlavu. Nohy treba rozhýbať, rozcvičiť a najmä sa naučiť ich opäť používať. A s takouto skúsenosťou je potom ľahké preniesť bosé nohy aj cez prah bytu a objaviť prirodzené čaro povrchov v meste, na dedine, v lese… proste kdekoľvek, kde je to stále príjemné…
Do vyzutia kamaráti! ?
PS: Sú prípady, kedy má ortopedická alebo špeciálna obuv svoje opodstatnenie. Hoci sa tento článok opiera aj o vedecké štúdie, nerobí diagnostiku a najmä nenabáda nikoho s konkrétnou diagnózou chodidiel, aby sa vyzul a išiel bezhlavo do praktizovania barefootu… S rozumom, pomaly, počúvať svoje telo a aj rady lekárov ?
Kvalitné čítanie k téme chôdza naboso:
Howell D. , NABOSO 50 důvodů, proč zout boty
Lieberman D.E., Příběh lidského těla, str. 344-351, Smysl a rozumnost bot
Bowman K., Whole body barefoot, 2015
Článok je prebraný z nášho cestovateľského blogu www.cos.sk.